Predstava, že vodič malého elektromobilu a majiteľ obrovského SUV raz zaplatia za každý kilometer rovnako, už prestáva byť hypotetickou debatou. Ministerstvá čoraz otvorenejšie riešia, ako nahradiť klesajúce príjmy zo spotrebných daní, kým cesty starnú rýchlejšie, než ich štát stíha opravovať. Spor o nový model financovania ciest sa tak mení na citlivú politickú aj spoločenskú tému.
Doteraz platilo, že za opravy ciest a mostov najviac prispievali vodiči, ktorí tankujú benzín a naftu. Elektromobily a plug in hybridy pritom z paliva odvádzajú buď nič, alebo len symbolické sumy, a pritom využívajú rovnakú infraštruktúru. Výsledkom je nerovnováha, pri ktorej staršie spaľovacie autá niesli výrazne väčšie bremeno, zatiaľ čo majitelia novších vozidiel jazdili po rovnakom asfalte lacnejšie.
Platba za každý kilometer
Island už urobil krok, ktorému sa iné krajiny zatiaľ len opatrne približujú. Štát od januára ruší spotrebnú daň z palív a zavádza poplatok za každý najazdený kilometer pre vybrané vozidlá. Namiesto skrytej platby v cene benzínu či nafty tak vodič vidí, koľko presne platí za jazdu. Nový Zéland plánuje podobný systém pre všetky autá do 3,5 tony, a to bez ohľadu na to, či ide o elektromobil, hybrid alebo klasický spaľovací model.
Na papieri ide o jednoduché riešenie, v praxi však okamžite prichádzajú otázky spravodlivosti. Rovnaká sadzba pre mestský hatchback a ťažké rodinné SUV znie na prvé počutie férovo, keďže každý platí za to, čo najazdí. Odborníci však pripomínajú, že ľahšie vozidlo má menšiu hmotnosť, povrch cesty opotrebúva menej a vyprodukuje menej mikročastíc z pneumatík a bŕzd, zatiaľ čo veľké auto prináša väčšie zaťaženie aj vyššie náklady na údržbu.
Preto pribúdajú návrhy, aby sa pri kilometrovom poplatku zohľadnila minimálne hmotnosť vozidla a prípadne aj typ pohonu. Inak môžu nové pravidlá odstrániť jednu nespravodlivosť a súčasne vytvoriť ďalšiu. Podľa dopravných ekonómov by bolo logické, aby malé mestské autá platili menej za kilometer a ťažké SUV alebo dodávky viac, keďže zanechávajú väčšiu stopu na infraštruktúre aj na životnom prostredí.
GPS, tachometer a súkromie
Najťažšia časť celej reformy sa netýka peňazí, ale dát. Ak by štát chcel sledovať každý kilometer pomocou povinnej GPS jednotky, získal by veľmi presný prehľad o tom, kto, kedy a kadiaľ jazdí. Systém by vedel rozlíšiť diaľnicu od okresnej cesty a dokonca aj hustotu premávky, čo by umožnilo detailné nastavenie sadzieb. Súčasne by však išlo o obrovský zásah do súkromia vodičov.
V krajinách, kde sa o takomto modeli uvažuje alebo prebiehajú pilotné projekty, sa ozývajú obavy z digitálneho dohľadu štátu. Vodiči chcú presne vedieť, kto k ich údajom pristupuje, ako dlho sa uchovávajú a či nemôžu skončiť v rukách poisťovní alebo iných úradov. Alternatívou sú pravidelné odpisy stavu tachometra, napríklad raz ročne, čo lepšie chráni súkromie, ale otvára priestor pre manipuláciu s údajmi a podvody, na ktoré upozorňuje aj polícia.
Slovensko pred rozhodnutím
Na Slovensku zatiaľ štát naďalej stavia na príjmoch zo spotrebných daní z benzínu a nafty, hoci v niektorých okresoch narástol podiel elektromobilov za pár rokov o 90 percent. Ministerstvo financií oficiálne nepredstavilo konkrétny model platby podľa nájazdu, analytici však upozorňujú, že debatu nebude možné odkladať donekonečna. V momente, keď príjmy z klasických palív klesnú pod kritickú úroveň, vznikne tlak na rýchle politické rozhodnutie.
Neprehliadnite
Pre domácnosti by nový systém mohol priniesť aj istú mieru prehľadnosti. Vodiči, ktorí jazdia prevažne po meste, by pri vhodne nastavených sadzbách mohli zaplatiť menej, zatiaľ čo denní dochádzajúci a kuriéri by pocítili vyššie náklady. Firmy s desiatkami áut by zase získali presnú mesačnú faktúru, ktorá priamo odráža počet najazdených kilometrov, a ich účtovníci by vedeli lepšie vyhodnotiť efektivitu jázd aj plánovať obnovu flotily.
Otvorenou otázkou zostáva, či sa Slovensko rozhodne pre model sledovania cez GPS alebo pre konzervatívnejší prístup cez tachometre, prípadne pre hybridné riešenie. To, ako štát nastaví pravidlá ochrany dát a rozdielne sadzby pre rôzne typy áut, ovplyvní nielen rodinné rozpočty, ale aj to, aké vozidlá si budú ľudia kupovať o päť či desať rokov.
Budúcnosť financovania ciest tak už nie je technickou detailnou otázkou pre úradníkov, ale témou, ktorá sa dotkne každého vodiča. Ak sa podarí nastaviť systém, ktorý bude vnímaný ako spravodlivý a transparentný, môže motivovať k efektívnejšej a ekologickejšej doprave. Ak však štát podcení otázku súkromia a rovnosti bremena, diskusia o každom najazdenom kilometri sa môže premeniť na dlhodobý politický konflikt.
