Myšlienka, že by sa vojak ruských ozbrojených síl a vojak niektorej európskej krajiny stretli na jednom bojisku, už nie je len motív z katastrofického filmu. Čoraz viac lídrov otvorene pripúšťa možnosť priameho konfliktu, pričom zvyšovanie obranných rozpočtov sa mení na hlavný politický signál a obyvatelia Európy sledujú každé nové vyhlásenie s rastúcou neistotou.
Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj opakovane upozorňuje, že vojna sa v prípade pokračujúcej agresie Ruska a slabých reakcií Západu nemusí zastaviť na hraniciach Ukrajiny. V podobnom duchu hovorí aj srbský prezident Aleksandar Vučič, ktorý podľa ruskej agentúry TASS hodnotí riziko veľkého konfliktu ako vyššie než pred niekoľkými rokmi. Tvrdí, že vlády v európskych metropolách sa správajú tak, akoby s takýmto scenárom reálne počítali.
Európa mení bezpečnostnú stratégiu
Európske krajiny po ruskom útoku na Ukrajinu zásadne prehodnocujú vlastnú bezpečnosť. Štáty v priebehu posledných rokov sľubujú, že prestanú držať armády v úspornom režime a že posunú výdavky na obranu minimálne na úroveň, ktorú dlhodobo požaduje NATO. Tento cieľ vo výške 2 percent HDP bol dlhé roky skôr symbolom, teraz sa však mení na praktickú hranicu, ktorú sa snaží dosiahnuť čoraz viac vlád.
Niektoré krajiny idú ešte ďalej. Poľsko plánuje, že priblíži svoj obranný rozpočet k 5 percentám HDP, čo prekonáva všetky doterajšie štandardy v rámci aliancie. Podobné úvahy zaznievajú aj v iných štátoch, hoci konkrétne čísla zostávajú nižšie. Diskusia sa pritom väčšinou nevedie o tom, či výdavky znižovať, ale skôr ako rýchlo ich navyšovať, aby armády zvládli modernizačné plány a podporu Ukrajiny.
Moskva vidí militarizovaný kontinent
Hovorca Kremľa Dmitrij Peskov v rozhovore pre ruské médiá tvrdí, že európska politika sa posúva k tomu, čo nazýva militarizáciou kontinentu. Podľa neho sa z obrany stáva absolútna priorita, aj keď to znamená zníženie investícií do zdravotníctva, školstva a sociálnych programov. Moskva tak prezentuje európske rozpočtové rozhodnutia ako dôkaz, že Európska únia sa vnútorne pripravuje na veľký stret s Ruskom.
Ruské vedenie súčasne tvrdí, že s takýmto vývojom rátalo, a že už prijalo opatrenia na zabezpečenie vlastnej bezpečnosti a strategických záujmov. Podrobnosti však nezverejňuje, čo vytvára priestor pre špekulácie, či ide skôr o politický tlak, alebo o reálnu pripravenosť na širšiu vojenskú konfrontáciu. Nejasnosť okolo konkrétnych krokov prispieva k napätiu, ktoré cítia aj krajiny na okraji NATO.
Zbrojenie ako politická agenda
Viaceré vlády sa teraz ocitajú v náročnej situácii, keď musia občanom vysvetľovať, prečo presúvajú miliardy eur k armáde. Pred voľbami v USA aj pred hlasovaniami v európskych parlamentoch sa z obranných výdavkov stáva ústredná téma kampaní. Bývalý americký prezident Donald Trump navyše tlačil spojencov k tomu, aby smerovali skôr k hranici okolo 5 percent HDP, čo posúva celú diskusiu ešte ďalej.
Na jednej strane európski lídri zdôrazňujú, že bez silnejších armád by nedokázali chrániť vlastné územie a ani dlhodobo podporovať Ukrajinu. Na druhej strane sa stretávajú s kritikou z Moskvy, ktorá ich obviňuje, že dobrovoľne oslabujú svoje ekonomiky a že vytvárajú preteky v zbrojení. Obe strany tak rozprávajú vlastný príbeh, pričom verejnosť má čoraz väčší problém zorientovať sa v tom, kde končí obrana a začína príprava na ofenzívu.
Neprehliadnite
Otázkou zostáva, kam môže tento trend viesť, ak sa nezmení politická atmosféra. Ak bude tlak na zvyšovanie vojenských rozpočtov pokračovať, krajiny budú musieť hľadať nové spôsoby, ako zabrániť neúmyselnej eskalácii. Technologický pokrok, kybernetické útoky a dezinformačné kampane vytvárajú ďalšiu vrstvu rizika, ktorá môže zhoršiť situáciu aj bez jediného výstrelu.
Budúce roky ukážu, či sa Európa dokáže vrátiť k modelu, v ktorom prevláda diplomacia a kontrola zbrojenia, alebo či sa posunie do obdobia, keď budú rozhodovať najmä veľkosť armády a výška vojenských rozpočtov. Pre obyvateľov štátov na východnej hranici Únie je táto odpoveď existenčná, pretože oni môžu čakať, že pocítia následky najskôr.
