Slovenský verejný dlh sa na sklonku roka 2024 opäť priblížil k rekordným hodnotám, aké krajina zaznamenala počas pandémie. Rada pre rozpočtovú zodpovednosť (RRZ) odhaduje, že do konca roka 2025 môže dosiahnuť až 61,8 percenta HDP, čím by prekonal úroveň z roku 2021. Táto situácia naznačuje, že Slovensko, napriek relatívne stabilnému hospodárstvu, vstupuje do obdobia rastúcej finančnej neistoty.
Vyššie výdavky, slabá disciplína
Podľa RRZ však tieto čísla nepoukazujú na žiadnu okamžitú krízovú situáciu, ale skôr odhaľujú dlhodobé nedostatky v riadení verejných financií. Slovenská ekonomika síce prosperuje z nízkej miery nezamestnanosti a udržateľného rastu, no dynamika rastu verejných výdavkov prevyšuje tempo rastu príjmov. Štrukturálny primárny deficit – rozdiel medzi bežnými výdavkami a príjmami – sa svojou úrovňou približuje obdobiu finančnej krízy, čo vzbudzuje pochybnosti o schopnosti vlády efektívne narábať s verejnými zdrojmi.
Začiatkom nového milénia sa Slovensko radilo k ekonomickým lídrom v regióne. Po vstupe do Európskej únie v roku 2004 dokázalo výrazne znížiť verejný dlh pod 30 percent HDP vďaka reformám a vysokému hospodárskemu rastu. Tento progres sa však po roku 2009 zvrátil. Finančná kríza obmedzila príjmy a zvýšila sociálne výdavky, pričom neprišli rázne kroky na spomalenie rastu deficitu. Verejný dlh sa prakticky zdvojnásobil a štát zápasil so zvyšujúcimi sa nákladmi na jeho splácanie.
Rastúce riziká, chýbajúce riešenia
Významný zlom nepriniesli ani povolebné obdobia po roku 2014 a 2019. Naopak, verejné výdavky odvtedy kontinuálne rastú. V rokoch po pandémii 2020–2021 stúpli o deväť percentuálnych bodov HDP, čo podľa prognóz RRZ môže do roku 2026 viesť k situácii, v ktorej sa ich podiel priblíži k 50 percentám HDP. Súčasná vláda sa vo svojich opatreniach viac spolieha na rast daní a odvodov, zatiaľ čo kroky na elimináciu neefektívnych výdavkov zostávajú na papieri. Tempo zadlžovania sa preto zrýchľuje, a bez jasného plánu úspor sa krajina môže dostať pod tlak zásadných fiškálnych opatrení.
V rámci kritérií Európskej únie, najmä tzv. Maastrichtských pravidiel, patrí Slovensko medzi štáty, ktoré smerujú k maximálnej povolenej hranici 60 percent pomeru dlhu k HDP. Slovenský paradox spočíva v tom, že zadlženie stúpa nie v čase ekonomického prepadu, ale v období relatívnej stability trhu. Ak vládna politika neprinesie zásadné štrukturálne reformy, zvyšovanie fiškálnej nerovnováhy môže v dlhodobom horizonte ohroziť hospodársku stabilitu štátu.
