Video, ktoré ukazuje ministra dopravy Abdulkadira Uraloğlua jazdiť diaľnicou rýchlosťou 225 kilometrov za hodinu, zaskočilo Turecko. Záznam, zverejnený s hudobným sprievodom a výrokmi prezidenta Recepa Tayyipa Erdoğana, jasne zachytáva prekročenie rýchlostného limitu o takmer 90 kilometrov, čo vyvolalo ostré reakcie verejnosti. Na úseku medzi Ankarou a Niğde, kde sa incident odohral, je maximálna povolená rýchlosť 140 kilometrov za hodinu. Kritika voči ministrovej nebezpečnej jazde rýchlo nahradila akýkoľvek potenciálny pozitívny ohlas na video.
Rýchlosť nad zákonným limitom
Tento prípad upriamil pozornosť na stav bezpečnosti na tureckých cestách, kde vlani prišlo o život 6351 ľudí a bolo zaznamenaných približne 1,5 milióna dopravných nehôd. V krajine, kde sú dopravné nehody bežné, bolo ministerovo konanie vnímané ako výnimočne nezodpovedné. Prekročenie limitu o tak veľkú rýchlosť je v Turecku i v iných európskych krajinách považované za vážne ohrozenie bezpečnosti. Pre porovnanie, v európskych štátoch, ako je Slovensko, platia ešte prísnejšie limity, pričom aj v Poľsku, kde majú rovnaký limit 140 kilometrov za hodinu ako v Turecku, by podobná jazda vyvolala obrovský rozruch.
Ospravedlnenie a následky
Minister Uraloğlu čelil obrovskému tlaku zo strany verejnosti a médií, pričom jeho pokuta vo výške 9267 tureckých lír (približne 194 eur) sa stretla s poväčšine ironickými reakciami na sociálnych sieťach. Uraloğlu následne zverejnil na platforme X fotografiu potvrdeného bločku spolu s ospravedlnením, kde prisľúbil, že v budúcnosti bude jazdiť zodpovednejšie. Jeho gesto však mnohých nepresvedčilo, najmä vzhľadom na to, že ako osoba zodpovedná za dopravnú politiku by mal byť vzorom bezpečného a zodpovedného správania na cestách.
Táto udalosť znovu otvorila otázky o nutnosti prísnejších opatrení na zlepšenie dopravnej bezpečnosti v Turecku. S tak vysokým počtom nehôd a obetí na cestách si mnohí kladú otázku, ako možno dosiahnuť zmenu, keď samotní lídri nejavia záujem o dodržiavanie platných pravidiel. Incident Uraloğlua tak slúži ako varovný príklad, že táto problematika si vyžaduje nielen legislatívne opatrenia, ale aj osobnú zodpovednosť zo strany tých, ktorí tieto zákony vytvárajú a implementujú.
