Ľudský vplyv na klímu sa nezačal až v polovici 19. storočia, ako sa dlhé roky predpokladalo. Nová analýza britských klimatológov ukazuje, že planétu sme začali otepľovať už desiatky rokov pred rokom 1850. Dôvod, prečo to v dátach nebolo viditeľné, je prekvapivý. Skoré signály prekrývali sopky aj chýbajúce merania.
Rok 1850 sa v klimatológii udomácnil ako východiskový bod najmä z praktických dôvodov. Práve od tohto obdobia existuje dostatok súvislých a porovnateľných meraní teploty. Nová štúdia však upozorňuje, že tento rámec skresľuje realitu. Ľudské zásahy do klímy sa začali skôr, len ich efekt bol dlho maskovaný prírodnými vplyvmi a nedostatkom dát.
Otepľovanie pred rokom 1850
Priemyselná revolúcia sa nerozbehla zo dňa na deň. Už parný stroj Jamesa Watta z roku 1769 spustil postupný nárast spaľovania fosílnych palív. Súčasne prebiehali zásadné zmeny krajiny, vrátane odlesňovania a vysušovania močiarov, čo podporilo rast koncentrácií skleníkových plynov. Dataset GloSAT, ktorý siaha až do roku 1781, ukazuje, že planéta sa vplyvom človeka otepľovala už v tomto období.
Toto skoré otepľovanie si však ľudia vtedy nedokázali uvedomiť. Nešlo len o chýbajúce teplomery, ale aj o to, že začiatok 19. storočia sprevádzala mimoriadne silná sopečná aktivita. Viaceré veľké erupcie uvoľnili do stratosféry prach a aerosóly, ktoré odrážali slnečné žiarenie a spôsobovali dočasné ochladzovanie zemského povrchu.
Sopky zakryli ľudský vplyv
Obdobie medzi rokmi 1781 a 1850 bolo preto paradoxne chladnejšie než desaťročia, ktoré nasledovali. Keď sa atmosféra postupne vyčistila a teploty začali rásť, vedci to dlhý čas vysvetľovali ako prirodzený návrat k normálu po sopečnom ochladení. Nové prepočty však ukazujú, že približne desatina stupňa z tohto nárastu už mala pôvod v ľudskej činnosti.
Aj takýto zdanlivo malý posun má v globálnom klimatickom systéme význam. Klíma reaguje citlivo aj na drobné zmeny, pričom ich dôsledky sa kumulujú v čase. Skorý začiatok antropogénneho otepľovania preto mení pohľad na to, ako rýchlo a ako dlho ľudia ovplyvňujú energetickú rovnováhu planéty.
Denníky ako zdroj dát
Rekonštrukcia klímy z obdobia bez satelitov a globálnych sietí meraní si vyžadovala netradičný prístup. Vedci využili regionálne záznamy z miest s dlhou meteorologickou tradíciou, napríklad zo Švédska od roku 1722, z Británie od roku 1659 či z pražského Klementína, kde sa teplota meria nepretržite od roku 1775.
Ešte zložitejšie bolo doplnenie údajov z oceánov. Práve tu pomohli archívy britskej Východoindickej spoločnosti a denníky veľrybárskych lodí. Kapitáni si pre navigáciu a plánovanie lovu presne zapisovali počasie aj teplotu vody. Hoci sú tieto údaje geograficky obmedzené najmä na Európu a námorné trasy, umožnili presnejšie určiť, odkedy ľudia menia klímu Zeme.
