Poľsko žiada od Česka návrat územia: Spor sa týka 368 hektárov
Poľská vláda oznámila svoj plán otvoriť otázku tzv. „územného dlhu“ z roku 1958, ktorý vznikol v dôsledku úpravy spoločných hraníc medzi bývalým Československom a Poľskom. Poľsko tvrdí, že pri tejto zmene odovzdalo viac územia, než získalo späť, pričom vznikol rozdiel 368,44 hektára v prospech Československa. Varšava považuje tento rozdiel za historickú krivdu, ktorú treba napraviť. Česká strana reaguje pokojne a kauzu nepovažuje za zásadnú, hoci rokovania na túto tému prebiehajú.
Historické korene a neúspešné snahy o riešenie
Spor má svoje korene v dohode z roku 1958 o narovnaní hraníc, na základe ktorej Poľsko odovzdalo Československu 1 205,9 hektára, ale získalo späť len 837,46 hektára. Odvtedy viackrát zazneli zo strany Poľska snahy o nápravu tohto územného rozdielu. Najvážnejší pokus o riešenie sa udial v roku 2015, keď Česká republika údajne pripravila zoznam možných pozemkov na odovzdanie Poľsku. K dohode nakoniec nedošlo, údajne pre nesúlad s požiadavkami českej cirkvi. Ani ďalšie rokovania v roku 2021 počas vlády Andreja Babiša nepriniesli výsledky. Téma tak zostala neuzavretá.
Terajšia poľská vláda vedená Donaldom Tuskom deklaruje, že je pripravená obnoviť rokovania s českou stranou a získať detailné vysvetlenie, prečo dohoda z roku 2015 nebola dotiahnutá. Poľsko upozornilo, že danú tému chce otvoriť až po skončení českých parlamentných volieb, aby sa predišlo jej využitiu v politických kampaniach.
Dôsledky prípadnej dohody
Úprava hraníc by mala najmä symbolický a diplomatický dosah, keďže obidve krajiny sú členmi Európskej únie a Schengenského priestoru. To znamená, že voľný pohyb osôb a tovaru by zostal nedotknutý. Praktický dopad na bežných občanov by bol minimálny. Česká republika by musela vyčleniť neobývané územia, ako sú polia, lúky či lesy, v celkovej rozlohe 368 hektárov, pričom vlastníci týchto pozemkov – štát, súkromníci alebo cirkev – by boli finančne odškodnení alebo by dostali náhradné pozemky.
Z administratívneho hľadiska by však išlo o náročný proces. Medzinárodná dohoda o zmene hraníc by musela byť schválená oboma parlamentmi, následne by sa musel presne vymedziť nový priebeh hraníc a vykonať aktualizácie v katastrálnych mapách. Tento krok by predstavoval pre obe krajiny diplomatický úspech, ktorý by mohol viesť k posilneniu česko-poľských vzťahov a dovŕšeniu dlhoročnej snahy o vyriešenie historického sporu.
Aj keď sa riešenie sporu javí predovšetkým ako otázka symboliky, jeho úspešné uzavretie by zlepšilo koordináciu a spoluprácu oboch krajín v iných oblastiach. Ako naznačuje história územného sporu, práve ochota oboch strán rokovať a dospieť k dohode by mohla slúžiť ako model pre iné krajiny snažiace sa uzavrieť podobné historické otázky pokojnou cestou.
