Po siedmich rokoch vysielania sa populárny rozhlasový program Skúška sirén končí. Relácia, ktorá spájala humor, satiru, aktuálne komentáre a hudobnú tvorbu, si získala stabilnú základňu poslucháčov. Tvorcovia Tomáš Hudák, Samo Trnka a Kamil Mikulčík však oznámili, že od septembra už nebudú súčasťou rozhlasového éteru. Hlavným dôvodom má byť rozhodnutie nového vedenia Slovenského verejnoprávneho rozhlasu (STVR), ktoré ich bez podrobného zdôvodnenia vyradilo zo štruktúry vysielania. Autori vyjadrili sklamanie z nečakaného konca a obavy o budúcnosť humoristickej tradície v slovenskom éteri.
Administratívne rozhodnutie a stratégiou zasiahnuté programy
Rozhodnutie o zrušení relácie Skúška sirén podľa autorov nebolo spôsobené ich vlastnou iniciatívou. Vyplýva z krokov nového vedenia STVR. Okrem Skúšky sirén sa zo štruktúry vysielania vytratí aj ďalších niekoľko neformálnych relácií. Patrí medzi ne program Abeceda klaunov, ktorý sa dlhodobo venoval žánru klauniády, a formát Overovňa – špecificky zameraný na odhaľovanie hoaxov a dezinformácií. Tieto programy podľa analytikov zapĺňali dôležité populačné a informačné medzery, najmä v čase silnej polarizácie spoločnosti a verejného rozporu o pravdivosť správ.
Program Skúška sirén sa pre svoj unikátny mix improvizácie a autorskej hudby stal významnou časťou rozhlasového obsahu. Počas svojho fungovania priniesol viac než 70 dielov a vyše 100 jedinečných piesní. Tvoriverá intenzita autorov spájala satiru, dialóg aj pôvodnú hudbu, čím pozitívne oslovovala široké publikum a otvárala diskusie o aktuálnych a často citlivých témach spoločnosti.
Obavy zo zániku satirickej tradície
Rozhodnutie ukončiť nielen Skúšku sirén, ale aj ďalšie podobné relácie, vnáša do slovenskej verejnoprávnej sféry množstvo otáznikov. Tradícia humoristických programov mala v slovenskom rozhlase dlhoročné zázemie a bola považovaná za nenahraditeľný ventil slobody slova. Satira, ktorou si poslucháči mohli reflektovať aktuálne dianie, bola navyše cenným kultúrnym prvkom aj z pohľadu historického vývoja. Ukončenie takýchto formátov môže podľa odborníkov znamenať nielen dôsledky pre rozmanitosť obsahu, ale aj oslabenie schopnosti spoločnosti spracúvať vážne témy cez odľahčený prístup.
Hudák, Trnka a Mikulčík však naďalej zostávajú v spolupráci. Napriek tomu, že ich hlasy už od jesene v éteri nezaznejú, uvažujú o presune na digitálnu platformu, kde by mohli pokračovať v tvorbe podobného obsahu. Online priestor im podľa ich vyjadrení poskytne väčšiu slobodu, hoci otázne zostáva, či dokáže nahradiť význam a dosah tradičného rozhlasu.
Ak sa humoristická tradícia nevráti späť na verejnoprávne médiá, môže byť jej zachovanie v rukách súkromných iniciatív a nových formátov. Budúcnosť slovenskej satiry a jej schopnosť reagovať na aktuálne spoločenské výzvy tak odhaľuje potenciál nových príležitostí, no zároveň vnáša nad rozhlasový priestor tieň neistoty.
